Úvodná stránka » Textilné techniky

Textilné techniky

Počas svojej praxe sa stretávam so zaujímavými technikami – či sú to ľudové, umelecké alebo cudzokrajné, viac alebo menej známe. Na tomto mieste vám chcem bližšie predstaviť tieto techniky, ukázať ich krásu, zaujať vás ich nespočetnou variabilitou a v neposlednom rade aj ponúknuť možnosť vyskúšať si ich.

Paličkovanie

 Historický vývin

          Výroba čipiek paličkovaním je jedna z najnáročnejších textilných techník. Prvé zmienky o paličkovanej čipke na Slovensku siahajú až do 16. Storočia. No aj vtedy už bola táto technika pomerne rozvinutá. Rozvíjala sa na viacerých miestach Európy, a preto sa nedá jednoznačne určiť, kde presne vznikla. Či to bolo u Slovanov, alebo u západoeurópskych národov. Veľmi známe čipky boli dalmatínske, flanderske a španielske. Čipkárstvo sa rozšírilo aj v Rusku, Švédsku, Dánsku, Nemecku, Anglicku a v krajinách bývalej Juhoslávie. V Čechách sú najznámejšie vamberecké čipky.

          Najstaršie záznamy o paličkovanej čipke u nás sú z baníckych oblastí, kde sa dostala vplyvom nemeckej baníckej kolonizácie.

          Na Slovensku badať aj vplyvy chorvátske, ktoré priniesli chorvátski prisťahovalci, ale aj ruské a poľské. Na západnom Slovensku badať český vplyv. Cez bohaté rodiny, ktoré nakupovali vo Viedni, alebo si dávali robiť čipky na objednávku podľa privezených predlôh, dostali sa k nám talianske, španielske a belgické čipky.

          U nás tieto vzory neostali iba v pôvodnom stave, ale začali si ich ľudia pretvárať, kombinovať a vytvárať vlastné vzory podľa svojich potrieb a vkusu. Takto vznikla tzv. roľnícka čipka.  Ženy si čipkou zdobili oblečenie, čepce, sviatočné kroje. Plietli ich husto, zvyčajne z hrubšieho materiálu s množstvom náročných väzieb. Väčšinou to boli pestré čipky, aby ladili s výšivkou a materiálom ľudových odevov. Banícke čipky boli redšie, menej pestré, obyčajne biele alebo krémové.

Charakteristika a rozdelenie paličkovanej čipky

Podľa typu čipky delíme na:

  1. pásikové čipky –    tvorí ju úzky pás čipky, ktorý sa tvaruje do zložitejších vzorov. Spravidla sa používa menej párov paličiek.
  1. mnohopárové čipky - tvorí ich viac vedľa seba radených vzorov a pletie sa po celej šírke.        

Ďalší spôsob delenia má pôvod v sociálnych skupinách obyvateľstva:

  1. banícke čipky –     majú pôvod v západoeurópskych čipkách. Na Slovensko sa dostali s baníckou kolonizáciou z Nemecka. 
  1. roľnícke čipky – vyvíjali sa samostatne, aj keď majú svoj pôvod v baníckej čipky. Badať aj vplyv chorvátskych    prisťahovalcov. O túto čipku sa nikto nestaral, preto sa vyvíjala do krásy a rozmanitostí vzorov a farieb.          

Podľa pôvodu, kde čipky vznikli, môžeme ich deliť aj z regionálneho hľadiska:

  1. západné Slovensko –  okolie Piešťan, hlbokého, Nového Mesta nad Váhom, Slovenského Grobu, Serede, Šoporne, Jelšoviec, Topoľčian, Krajného, Nitry
  1. stredné Slovensko –       oblasť Novohradu, Hontu, Liptova a banícke obce okolo Starých  Hôr, Španej Doliny, Hodruše.
  1. východné Slovensko –   boli to čipky gemerské (Rejdová), spišské (Levoča), šarišské (Prešov – solivarské čipky).

Pre súčasné moderné čipkové kompozície sa zaužívalo delenie:

  1. čipky z nepretržitých nití –     hlavný motív alebo aj celá kompozícia je utvorená jedným pásikom.
  1. čipky zo strihaných nití –    jednotlivé motívy sú paličkované samostatne a navzájom sa spájajú buď háčikom počas pletenia, alebo zošívajú s ihlou dodatočne.
  1. zmiešané čipky –                    časť sa robí z nepretržitých a časť zo strihaných nití.

Pomôcky a materiál

Paličky – skladajú sa z troch častí: hlavička, cievka a rukoväť. Niektoré paličky majú aj pláštik. Vyrobené sú sústružením z tvrdého dreva. Najkrajšie klepocú zo slivkového dreva. Na cievku sa navíja niť a ukončí sa špeciálnym uzlíkom. Paličky sa navíjajú v dvojici – pár. V rôznych oblastiach sa paličky nazývajú aj kliple, klepane, drevká, panenky. 

Valec – je to podložka, na ktorej sa paličkuje. Najčastejšie je v podobe valca s obvodom cca 60 cm..  V niektorých regiónoch  sa valec skracuje do tvaru gule napr. Liptov, Hont. Na modernú čipku sa používa aj polystyrénová podložka, ale tá je menej trvácna. Vyplnené sú pilinami, pieskom, slamou a pod. Valec má aj iné názvy podľa regiónov, ako napríklad batoh, vankúš, baba, bambúľ, sotor, hlava, hrča, pucok alebo herdula.

Podstavec – valec sa dáva na podstavec. V minulosti sa používali rôzne košíky, obruče zo sita alebo kuchynské misy.  Môže sa použiť aj pevnejšia škatuľa. Šikovnejší domáci majstri vyrezali alebo vysústružili podstavec z dreva.

Predloha – aby sme mohli začať paličkovať, potrebujeme nákres. Pri mnohopárových čipkách sa používajú vypichané podložky s rôznou hustotou nazývané aj remeň, ktorý sa prichytil okolo valca. Pri pásikovej čipke potrebujeme nakreslenú predlohu. Kreslí sa na tvrdší papier.  

Špendlíky – počas pletenia si hotovú čipku prichytávame špendlíkmi. Najlepšie sú oceľové, dlhé a tenké s malou hlavičkou. Pri redších čipkách sa dobre pracuje so špendlíkmi so sklenenou hlavičkou.

Nožnice – vhodné sú malé ostré nožnice.

Háčik – pri práci na pásikovej čipke potrebujeme postupne spájať pásik do určeného tvaru. Použijeme pri tom háčik na háčkovanie. Veľkosť háčika závisí od hrúbky materiálu.

Nite – na paličkovanie sa používajú bavlnené, ľanové aj konopné priadze v rôznych hrúbkach, farbách a prevedeniach podľa zadania práce. V modernej čipke sa využívajú aj iné materiály.

 


 

Tkanie na krosnách

Tkanie je veľmi stará technika. Už v praveku, v dobe železnej, kedy ľudia začali pestovať poľnohospodárske plodiny, z ktorých dokázali získať priadzu, sa môže hovoriť o tom, že vedeli tkať. 

Tkanie sa vyvíjalo v rôznych častiach sveta nezávisle od seba. Podľa podnebia si aj materiály vyberali rôzne. Napr. v Egypte alebo v Indii tkali z bavlny a ľanu, zatiaľ čo v Škandinávii, Nemecku, Anglicku tkali z ovčej vlny hrubšie a teplejšie tkaniny.

Pomôcky a materiál          

          Krosná – sú zložené z bokov, zadného a predného návoja, niteľníc, brda a podnoží. Potrebujeme člnok alebo vidlice.

          Osnova – nite navinuté v krosnách z pamuku (bavlnené nite).

          Útok – nite, ktoré sa vkladajú do osnovy. Môžu byť bavlnené, ľanové, konopné a iné, nastrihaný textilný odpad, vlna a pod.

Postup práce

        Tkáčka šliape na podnože, dvíha nitelnice, ktoré roztvárajú osnovu. Pomocou člnka pretká útkovú niť cez osnovu a brdom zatláča útok k sebe buchnutím. Spôsob, ako nite cez seba prechádzajú nazývame väzba. Poznáme tri základné väzby - plátnová, keprová a atlasová. Od základných väzieb sa odvodzujú ďalšie – ripsová, panamová,...

Vzorkovanie

          Okrem základných a odvodených väzieb môžeme tkaninu vzorkovať. Poznáme niekoľko spôsobov:

a)           preberanie  – tzv. vyšívanie počas tkania, tká sa po celej šírke tkaniny.

b)           brožovanie – vzor (motív) sa tká iba na danom mieste tkaniny.

c)          prelamovanie(ažúry), je to technika, pri ktorej útková niť neprejde po celej šírke osnovy, ale v určitých intervaloch sa vracia o niekoľko osnovných nití späť, až potom pokračuje dopredu. Druhý spôsob vzorkovania je preloženie určitého počtu osnovných nití cez seba a až potom sa založí útková niť. Tieto techniky sa môžu aj kombinovať.

d)          vzorkovanie na farebnej osnove – tzv. „kapustné hlavy“, základom je farebná osnova, ktorá je vložená do krosien a tká sa s farebným hrubým materiálom. Takto sa vytvárajú nespočetné kombinácie vzorov.

e)           striedanie hrúbky materiálu – tkanie plastických tkanín

f)           slučkovanie – počas tkania sa vytvoria slučky, ktoré sa upevnia dvomi útkovými riadkami. Slučky sa nemusia robiť po celej šírke tkaniny. 

 


 

Plstenie

          Plstenie je technika, pri ktorej sa načesané ovčie rúno splstí a vytvorí pevnú textíliu. Môže sa použiť aj farbené rúno, ktoré sa farbí pred spracovaním.

          Touto technikou sa dá vytvoriť veľa rôznych predmetov  – prestierania, podložky pod horúci pohár a pod., rôzne tašky, odkladacie vrecúška, papuče, náhrdelníky, náramky, brošne, ozdobné predmety na oblečenie, obrázky, …       

Pomôcky a materiál

          K práci potrebujeme čistý stôl, na ktorý si položíme igelit alebo gumenú podložku, aby sme ochránili povrch stola, nádobu na teplú vodu, mydlo, špongiu, valček a uterák.

          Na dotvorenie práce si pripravíme ihlu, nite, nožnice a špeciálnu splsťovaciu ihlu, s ktorou  môžeme pracovať za sucha i za mokra. 

Postup práce

          Na pracovnú plochu uložíme rúno v troch vrstvách, pričom vrstvy ukladáme krížom na seba. Na to si uložíme farebné rúno do rôznych tvarov podľa návrhu. Vytvoríme si obrázok. Takto pripravenú prácu otočíme na ruby. Dáme pozor, aby sme neporušili vzor. Ak sa chceme vyvarovať tomuto posunu, obrázok ukladáme opačne, to znamená, že na podložku ukladáme najprv detaily a potom postupne sa dostaneme k pozadiu.

          Prácu namočíme teplou mydlovou vodou a začneme krúživými pohybmi trieť pripravený obrázok. Rukami točíme vždy do stredu. Opačným pohybom sa nám obrázok začne zväčšovať. Postupne zvyšujeme tlak na podložku, aby sa spracovala celá vrstva. Keď je jedna strana hotová, obrázok otočíme a v práci pokračujeme. Potom celý obrázok zakrútime do uteráka a váľame na stole. Prácu otočíme, zakrútime a váľame.. Opakujeme dovtedy, kým sa dobre nesplstí., práca sa nám zrazí o 15-20%. Až keď sa prichytia všetky vlákna, môžeme prácu ukončiť. Hotový obrázok vyperieme v čistej vode. Takto odstránime zvyšky mydla a prácu necháme usušiť. Nakoniec ešte prežehlíme cez vlhké plátno.

 


 

Sieťovanie

Sieťovanie je technika, pri ktorej sa z jednej nekonečnej nite viaže sieť, do ktorej sa vyšívaním vytvárajú vzory. Na Slovensku je táto technika známa od 16. storočia, ktorú priviezli nemeckí prisťahovalci. Odtiaľ aj názov necovanie – das Netz  (sieť). Môžeme sa stretnúť aj s názvom filet (z francúzštiny) alebo reca (z taliančiny).

Touto technikou sa vyrábalo a v niektorých prípadoch aj vyrábajú

-       siete na ryby, sieťky na motýle, vtákov,

-       sieťky do vlasov ako módny doplnok

-       tašky – sieťky

-       záclony, dečky, obrúsky

-       čepce, goliere, vložky do šiat

-       siete pre šport

 

Pracovné pomôcky

Ihla – môže byť drevená alebo kovová. Na oboch stranách je rozdvojená, aby sa mohla na ňu navinúť niť.

Drievko – ploché alebo okrúhle rôznej hrúbky. Určuje veľkosť očiek v sieti.

Kovový rám – na napnutie siete pri vyšívaní

Postup pri sieťovaní

Urobíme si jedno očko, ktoré si upevníme o pevný bod (zapichneme veľký špendlík do valca na paličkovanie, pevnejšej podložky alebo pribijeme klinec do dreva). Na očko si priviažeme niť, ktorá je natočená na ihle. Pomocou ihly a drievka začneme sieťovať špeciálne uzlíky.

Sieťovanie

Sieťovať začneme v rohu s dvoma očkami a postupne v každom riadku priberáme alebo uberáme očká. Takto sa vytvára pravouhlá sieť. Viazať sa dá do štvorca, obdĺžnika, s otvormi  alebo  vytvárame zuby.  

Druhý spôsob je ten, že na pomocné očko naviažeme toľko očiek, koľko potrebujeme na celú šírku čipky. V nasledujúcich riadkoch nepridávame ani neuberáme očká. Takto sa vytvorí diagonálna sieť..

Tretí spôsob je sieťovanie do kruhu. To znamená, že v jednom riadku urobíme určitý počet očiek, niť zviažeme s niťou na začiatku pod drievkom – vytvoríme nové spojovacie očko. Pokračujeme v novom riadku. Pri sieťovaní do kruhu treba dávať pozor na pravidelné priberanie očiek.

Vzorkovanie

Pri sieťovaní nemusíme mať sieť s rovnakými očkami. Ak použijeme drievka s inou hrúbkou, budú sa nám vytvárať očká rôznej veľkosti. Zdobiť sa dá aj pridávaním alebo uberaním očiek v sieti hneď počas tvorby základnej siete. Ďalším spôsobom zdobenia je vyšívanie. Pripravenú sieť si napneme do rámu a rôznymi vyšívacimi technikami si ju dozdobíme.

Aj z hotovej siete sa dá vytvoriť nepravidelný okraj. Vyznačíme si obvod a slučkovacím stehom obvyšívame celu čipku. Potom zvyšné očká odstrihneme.

         


Kontakt

Jarmila Rybánska